Prekvapivé stretnutie

31. října 2012 v 21:48 | AnS-RoSa |  Moje príbehy
Prekvapivé stretnutie

Ocitla som sa na mieste, ktoré som dovtedy nepoznala...
Kráčala som po chodníku, ktorý lemovali staré duby a pouličné lampy svietili do tmavej noci. Nočný, teplý vánok mi ovieval tvár a naokolo mňa boli decká, ktoré sa prechádzali na nádvorí alebo okolo fontány. Zrazu som si uvedomila aké sú to deti - na čele mali zafírové polmesiace. V tom momente som vedela, že som v Škole Noci - tam sú predsa tí, ktorí boli zmenení na poloupírov a dostali na čelo označenie - patrili k označeným. Veľa som o nich nevedela, ale počula som, že museli ísť do tejto školy a musia tu ostať pokým sa nezmenia na dospelých upírov a ich polmesiac na čele sa im vyplní úplne. Nechápala som čo medzi nimi robím a ako som sa sem dostala. Ja predsa nie som označená, alebo áno?!
Keď som akurát prechádzala popri východnom múre, ktorý obklopoval celý areál školy, začula som ako na mňa niekto kričí: "Šarlota!"
Rýchlo som sa otočila za krikom a uvidela som za tieňom jedného duba stáť nejakú osobu. Keď som podišla bližšie, uvedomila som si že je to moja dobrá kamarátka Zuzka, ktorá sa pred mesiacom odsťahovala z nášho mesta.
"Zuzka?!" zdesene som vykríkla, lebo som si všimla, že aj ona má na čele znamenie. "Áno, Šarlota, som to ja. Ako vidíš, zmenila som sa na poloupíra a žijem tu. Som veľmi rada že si ma prišla navštíviť!" povedala radostným hlasom.
"Ale ako? Ako som sa sem dostala? Aj ja som sa zmenila?" zasypávala som Zuzku otázkami. "Nie, nezmenila si sa. Veď ty nemáš znamenie. A nie si tu naozaj, si tu ako vo sne!" záhadne mi odpovedala. "Ale ja ti vôbec nerozumiem!" vyhŕkla som. Zuzka sa iba usmiala: "Nechaj to teraz tak, trochu ti to tu poukazujem!" Vzala ma za ruku a viedla k budove, ktorá vypadala ako ubytovňa alebo hotel. Keď sme prišli bližšie, dozvedela som sa, že to bude asi internát. Vyšli sme po schodoch a ocitli sme sa vo veľkej hale, uprostred ktorej bolo pekné schodisko. Išli sme hore a potom rovno po dlhej chodbe. Vošli sme do jednej z izieb - do Zuzkinej.
"Tak toto je moja izba! Čakala som že prídeš, tak som si tu aj trochu poupratovala. Musím sa rýchlo prezliecť, lebo o pätnásť minút chcem ísť na večeru do jedálne. Tam budú aj moji noví priatelia, tak vás zoznámim. Chvíľku počkaj, hneď budem hotová!" povedala a otvorila dvere na skrini a vstúpila dnu. Vtedy som si uvedomila, že to asi skriňa nebude, ale bude to šatník. Sadla som si na popravenú posteľ a rozhliadla sa po izbe. Zuzkina izba bola vymaľovaná na tyrkysovo, nábytok v nej bol z masívneho dreva a na záclonách boli tyrkysové kvety, presne ako aj na peknom baldachýne, ktorý visel nad posteľou. Na zemi bol huňatý koberec krémovej farby a v rohu stála pekná, bielo-modrá lampa. Na pracovnom stolíku bolo kopec listov a nejakých farebných papierov. Zuzka si stihla ešte učesať svoje hnedé vlasy a išli sme spoločne do jedálne. Vyšli sme z internátu a vošli priamo do veľkej budovy oproti. Dnu bola podobná hala so schodiskom ako v internáte, ale bola ešte väčšia. Stretli sme sa tam s tromi, podľa mňa už dospelými upírmi, ktorých Zuzana pozdravila. Mňa akoby si ani nevšimli a išli ďalej. Vošli sme do miestnosti, ktorá bola napravo od schodiska a ocitli sme sa v jedálni. Nevypadala ako obyčajná školská jedáleň, skôr ako reštaurácia. Zuzka sa poobzerala po miestnosti zaplnenej deckami, odrazu nejakému dievčaťu s červenými vlasmi zakývala a zamierila k nej. Dievča nesedelo pri stole samo - bol pri nej nejaký chlapec s blonďavými vlasmi, jedno dievča ktoré vypadalo presne ako ona (asi boli dvojičky) a ďalšie dievča s kučeravými, hnedými vlasmi po plecia. "Ahojte!" veselo ich pozdravila Zuzka. "Ahoj!" všetci sa naraz odzdravili. "Kto je to s tebou?" zvedavo sa opýtala jedna z dvojičiek. "To je moja kamarátka z bývalej školy. Volá sa Šarlota a prišla ku mne na návštevu. Šarlota, toto sú moji priatelia - dvojičky Michaela a Laura, Samuel a Karin. Mám ich veľmi rada!"
Všetci sa na mňa usmievali, iba Karin sa tvárila akosi kyslo a mračila sa na mňa. Snažila som sa to nevnímať a sadla som si na pohodlnú stoličku. Zuzka oznámila, že si ide nabrať večeru a hneď sa vráti. Ja som sa zatiaľ nepokojne vrtela na stoličke. Tí štyria sa o niečom rozprávali a mňa si vôbec nevšímali. Začala som premýšľať čo tu vlastne medzi nimi robím. Zuzana sa vrátila a pustila sa s nimi zhovárať. Mala som pocit, (a nebol to len pocit) že si ma tam nikto nevšíma.
Odišla som z jedálne a vyšla na nádvorie. Sadla som si na lavičku, ktorá bola presne oproti krásnej fontány. Už sa tam nikto neprechádzal, všetci boli v jedálni na večeri alebo pozerali televízor v izbe. Počúvala som zurčanie vody vo fontáne a začínala mi byť zima, keď vtom som uvidela Zuzanu ako ku mne beží. Chcela som sa zodvihnúť z lavičky a bežať pred ňou, (sama neviem prečo) ale nemohla som sa postaviť a tak som len sedela a počkala pokým ku mne pribehne. Keď už bola pri mne, sadla si na lavičku a ospravedlnila sa za to, že si ma nevšímala. Ďalej povedala, že ma má veľmi rada a že nikdy na mňa nezabudne a nezabudne ani na naše zážitky, ktoré sme spolu zažili ešte keď chodila do mojej školy. Ja som sa na ňu usmiala a objala som ju. Povedala som, že jej odpúšťam a že ani ja na ňu nezabudnem.
Jej ďalšie slová ma akosi uspávali a už mi nebola zima. Pamätám si, že mi hovorila: "Som rada, že si ma prišla dnes navštíviť, aj keď nie naozaj. Keď sa zobudíš, v ruke budeš mať odo mňa malý darček. Dúfam že sa ti bude páčiť a bude ti pripomínať mňa, aj keď sa už možno neuvidíme. Maj sa pekne, Šarlota!"
Znovu som jej slovám vôbec nechápala a chcela som sa jej ešte na veľa vecí opýtať, ale už som nestihla. Zuzka sa mi stratila vo veľkej bielej hmle, v ktorej som sa odrazu ocitla. Chcela som na ňu zavolať, kde je, ale z hrdla mi vyšiel iba nejaký priškrtený zvuk a ktovie prečo, nedalo sa mi hovoriť. Oči ma príšerne štípali, tak som ich radšej zavrela. (aj tak som nič nevidela, iba veľkú hmlu) Odrazu som pocítila zvláštne šteklenie v pravej ruke a chcela som vedieť čo v nej mám a čo to je, ale bola som úplne nehybná.
Nakoniec sa mi všetko stratilo a nič som už necítila, zaspala som...



Bola som vo svojej posteli a teplé, slnečné lúče mi svietili na tvár. Uvedomila som si, že je nedeľa a že musím ísť na skúšku so skupinou. Vyskočila som z postele a chcela som sa prezliecť zo svojho pekného, fialového pyžama do nejakého trička a riflí. Zrazu som si uvedomila, že stále niečo držím v pravej ruke.
Bol to malý kvietok tyrkysovej farby. Mala som pocit, že som už niekedy takýto kvet videla. Ale kde?! A ako sa mi tam vzal ?... Vtom som si na všetko spomenula. Na Zuzku a aj na Školu Noci. Konečne som všetkým jej slovám chápala. Bola som ju navštíviť, ale nie naozaj - iba v sne. A ten kvietok som už videla v jej izbe, na záclonách a baldachýne nad jej posteľou. A tento malý mi dala na pamiatku a ja som jej sľúbila, že na ňu nezabudnem.
Mala som z toho môjho PREKVAPIVÉHO STRETNUTIA veľmi dobrý pocit...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama