Moje príbehy

Prekvapivé stretnutie

31. října 2012 v 21:48 | AnS-RoSa
Prekvapivé stretnutie

Ocitla som sa na mieste, ktoré som dovtedy nepoznala...
Kráčala som po chodníku, ktorý lemovali staré duby a pouličné lampy svietili do tmavej noci. Nočný, teplý vánok mi ovieval tvár a naokolo mňa boli decká, ktoré sa prechádzali na nádvorí alebo okolo fontány. Zrazu som si uvedomila aké sú to deti - na čele mali zafírové polmesiace. V tom momente som vedela, že som v Škole Noci - tam sú predsa tí, ktorí boli zmenení na poloupírov a dostali na čelo označenie - patrili k označeným. Veľa som o nich nevedela, ale počula som, že museli ísť do tejto školy a musia tu ostať pokým sa nezmenia na dospelých upírov a ich polmesiac na čele sa im vyplní úplne. Nechápala som čo medzi nimi robím a ako som sa sem dostala. Ja predsa nie som označená, alebo áno?!
Keď som akurát prechádzala popri východnom múre, ktorý obklopoval celý areál školy, začula som ako na mňa niekto kričí: "Šarlota!"
Rýchlo som sa otočila za krikom a uvidela som za tieňom jedného duba stáť nejakú osobu. Keď som podišla bližšie, uvedomila som si že je to moja dobrá kamarátka Zuzka, ktorá sa pred mesiacom odsťahovala z nášho mesta.
"Zuzka?!" zdesene som vykríkla, lebo som si všimla, že aj ona má na čele znamenie. "Áno, Šarlota, som to ja. Ako vidíš, zmenila som sa na poloupíra a žijem tu. Som veľmi rada že si ma prišla navštíviť!" povedala radostným hlasom.
"Ale ako? Ako som sa sem dostala? Aj ja som sa zmenila?" zasypávala som Zuzku otázkami. "Nie, nezmenila si sa. Veď ty nemáš znamenie. A nie si tu naozaj, si tu ako vo sne!" záhadne mi odpovedala. "Ale ja ti vôbec nerozumiem!" vyhŕkla som. Zuzka sa iba usmiala: "Nechaj to teraz tak, trochu ti to tu poukazujem!" Vzala ma za ruku a viedla k budove, ktorá vypadala ako ubytovňa alebo hotel. Keď sme prišli bližšie, dozvedela som sa, že to bude asi internát. Vyšli sme po schodoch a ocitli sme sa vo veľkej hale, uprostred ktorej bolo pekné schodisko. Išli sme hore a potom rovno po dlhej chodbe. Vošli sme do jednej z izieb - do Zuzkinej.
"Tak toto je moja izba! Čakala som že prídeš, tak som si tu aj trochu poupratovala. Musím sa rýchlo prezliecť, lebo o pätnásť minút chcem ísť na večeru do jedálne. Tam budú aj moji noví priatelia, tak vás zoznámim. Chvíľku počkaj, hneď budem hotová!" povedala a otvorila dvere na skrini a vstúpila dnu. Vtedy som si uvedomila, že to asi skriňa nebude, ale bude to šatník. Sadla som si na popravenú posteľ a rozhliadla sa po izbe. Zuzkina izba bola vymaľovaná na tyrkysovo, nábytok v nej bol z masívneho dreva a na záclonách boli tyrkysové kvety, presne ako aj na peknom baldachýne, ktorý visel nad posteľou. Na zemi bol huňatý koberec krémovej farby a v rohu stála pekná, bielo-modrá lampa. Na pracovnom stolíku bolo kopec listov a nejakých farebných papierov. Zuzka si stihla ešte učesať svoje hnedé vlasy a išli sme spoločne do jedálne. Vyšli sme z internátu a vošli priamo do veľkej budovy oproti. Dnu bola podobná hala so schodiskom ako v internáte, ale bola ešte väčšia. Stretli sme sa tam s tromi, podľa mňa už dospelými upírmi, ktorých Zuzana pozdravila. Mňa akoby si ani nevšimli a išli ďalej. Vošli sme do miestnosti, ktorá bola napravo od schodiska a ocitli sme sa v jedálni. Nevypadala ako obyčajná školská jedáleň, skôr ako reštaurácia. Zuzka sa poobzerala po miestnosti zaplnenej deckami, odrazu nejakému dievčaťu s červenými vlasmi zakývala a zamierila k nej. Dievča nesedelo pri stole samo - bol pri nej nejaký chlapec s blonďavými vlasmi, jedno dievča ktoré vypadalo presne ako ona (asi boli dvojičky) a ďalšie dievča s kučeravými, hnedými vlasmi po plecia. "Ahojte!" veselo ich pozdravila Zuzka. "Ahoj!" všetci sa naraz odzdravili. "Kto je to s tebou?" zvedavo sa opýtala jedna z dvojičiek. "To je moja kamarátka z bývalej školy. Volá sa Šarlota a prišla ku mne na návštevu. Šarlota, toto sú moji priatelia - dvojičky Michaela a Laura, Samuel a Karin. Mám ich veľmi rada!"
Všetci sa na mňa usmievali, iba Karin sa tvárila akosi kyslo a mračila sa na mňa. Snažila som sa to nevnímať a sadla som si na pohodlnú stoličku. Zuzka oznámila, že si ide nabrať večeru a hneď sa vráti. Ja som sa zatiaľ nepokojne vrtela na stoličke. Tí štyria sa o niečom rozprávali a mňa si vôbec nevšímali. Začala som premýšľať čo tu vlastne medzi nimi robím. Zuzana sa vrátila a pustila sa s nimi zhovárať. Mala som pocit, (a nebol to len pocit) že si ma tam nikto nevšíma.
Odišla som z jedálne a vyšla na nádvorie. Sadla som si na lavičku, ktorá bola presne oproti krásnej fontány. Už sa tam nikto neprechádzal, všetci boli v jedálni na večeri alebo pozerali televízor v izbe. Počúvala som zurčanie vody vo fontáne a začínala mi byť zima, keď vtom som uvidela Zuzanu ako ku mne beží. Chcela som sa zodvihnúť z lavičky a bežať pred ňou, (sama neviem prečo) ale nemohla som sa postaviť a tak som len sedela a počkala pokým ku mne pribehne. Keď už bola pri mne, sadla si na lavičku a ospravedlnila sa za to, že si ma nevšímala. Ďalej povedala, že ma má veľmi rada a že nikdy na mňa nezabudne a nezabudne ani na naše zážitky, ktoré sme spolu zažili ešte keď chodila do mojej školy. Ja som sa na ňu usmiala a objala som ju. Povedala som, že jej odpúšťam a že ani ja na ňu nezabudnem.
Jej ďalšie slová ma akosi uspávali a už mi nebola zima. Pamätám si, že mi hovorila: "Som rada, že si ma prišla dnes navštíviť, aj keď nie naozaj. Keď sa zobudíš, v ruke budeš mať odo mňa malý darček. Dúfam že sa ti bude páčiť a bude ti pripomínať mňa, aj keď sa už možno neuvidíme. Maj sa pekne, Šarlota!"
Znovu som jej slovám vôbec nechápala a chcela som sa jej ešte na veľa vecí opýtať, ale už som nestihla. Zuzka sa mi stratila vo veľkej bielej hmle, v ktorej som sa odrazu ocitla. Chcela som na ňu zavolať, kde je, ale z hrdla mi vyšiel iba nejaký priškrtený zvuk a ktovie prečo, nedalo sa mi hovoriť. Oči ma príšerne štípali, tak som ich radšej zavrela. (aj tak som nič nevidela, iba veľkú hmlu) Odrazu som pocítila zvláštne šteklenie v pravej ruke a chcela som vedieť čo v nej mám a čo to je, ale bola som úplne nehybná.
Nakoniec sa mi všetko stratilo a nič som už necítila, zaspala som...



Bola som vo svojej posteli a teplé, slnečné lúče mi svietili na tvár. Uvedomila som si, že je nedeľa a že musím ísť na skúšku so skupinou. Vyskočila som z postele a chcela som sa prezliecť zo svojho pekného, fialového pyžama do nejakého trička a riflí. Zrazu som si uvedomila, že stále niečo držím v pravej ruke.
Bol to malý kvietok tyrkysovej farby. Mala som pocit, že som už niekedy takýto kvet videla. Ale kde?! A ako sa mi tam vzal ?... Vtom som si na všetko spomenula. Na Zuzku a aj na Školu Noci. Konečne som všetkým jej slovám chápala. Bola som ju navštíviť, ale nie naozaj - iba v sne. A ten kvietok som už videla v jej izbe, na záclonách a baldachýne nad jej posteľou. A tento malý mi dala na pamiatku a ja som jej sľúbila, že na ňu nezabudnem.
Mala som z toho môjho PREKVAPIVÉHO STRETNUTIA veľmi dobrý pocit...

Real Story-Radka Šolcová

31. října 2012 v 11:57 | AnS-RoSa

REAL STORY:
Sandra bolo pekné dievčatko. Akurát mala 6 rokov a chystala sa na svoj prvý deň v škole. Veľmi sa tešila. Spoza veľkej školskej tašky ju ani poriadne nebolo vidno. Pre malú Sandru bolo všetko nové. V škole si našla kopec kamarátov, ktorí by ju za nič nedali. Každý si ju hneď obľúbil, preto lebo bola veľmi dobrá, úprimná, bola s ňou sranda. Sandra by za každého svojho kamaráta dala aj ruku do ohňa. Nebola falošná, ale zato veľmi milá, často odpúšťala ale skákať po hlave si nedala. Jej kamaráti boli pre ňu všetko, takisto ako ona pre nich.
Taktiež Sandra zbožňovala svojho krstného otca, nedala ho za nič. Keď k nim chodil na návštevy, vždy sa spolu hrali. Roky však plynuli a malá šesťročná Sandra vyrástla na krásnu, 14 ročnú tínedžerku. Krstného otca mala ešte radšej. Chodievali spolu na dlhé prechádzky, na výlety.
Jedného sobotného dňa k nim mal prísť na návštevu. Meškal 2 hodiny. Sandre a jej rodičom to už bolo divné, pretože býval iba polhodinu cesty od nich. Zavolali mu a dozvedeli sa, že ochorel a preto nemohol prísť. Sandre to bolo ľúto, lebo sa naňho tešila, ale nakoniec išla von s kamoškami a užila si krásny slnečný deň. To ešte netušila čo sa dozvie o týždeň...
Keď prišla Sandra domov zo školy, chcela sa ísť učiť ku kamarátovi Maxovi. Mala ho veľmi rada a tešila sa na to, ako pôjdu do parku a bude im fajn. Mama jej však tešenie pokazila jedinou hroznou vetou: "Sandra, nerada ti to hovorím a je mi to veľmi ľúto, ale lekári prišli na to že tvoj krstný dostal rakovinu. Prišli na to dosť neskoro, ale robia všetko pre to, aby ho zachránili. Leží v nemocnici, cez víkend ho pôjdeme pozrieť. Nebuď ale smutná, musíme sa teraz všetci modliť a veriť."
Týmto sa Sandre zrútil celý svet. Nedokázala to pochopiť. Však jej krstný otec bol vždy zdravý a plný sily. Napriek tomu dala na mamine slová a išla k Maxovi. Síce sa snažila správať normálne akoby nič, nešlo to. Nakoniec Maxovi všetko povedala. Ten ju objal a začal upokojovať. Po tomto mala Maxa ešte radšej. Aj všetky kamarátky v škole boli pri nej a neotočili sa jej chrbtom. Bola veľmi rada, že ich má. ♥


1.

Cez víkend išla s rodičmi do nemocnice. Keď uvidela krstného, veľmi sa preľakla. Očakávala že bude vypadať unavene a zničene, ale toto bolo priveľa. Od silných liekov a infúzií mu už vypadali skoro všetky vlasy. Sandra si sadla na posteľ a slabo ho objala. Napriek silnej bolesti ktorú cítila vo svojom vnútri sa naňho usmiala. Do večera bola v nemocnici a rozprávala sa s ním. O všetkom. O tom, ako keď sa vylieči pôjdu na výlet do Rakúska, do Čiech, a do jeho obľúbenej čínskej reštaurácie. Sandra si zobrala z krstného otca príklad a začala veriť. V noci sa zaňho dlho modlila. Keď ho chcela ísť na druhý deň pozrieť, už ju k nemu nepustili. Jeho stav sa veľmi zhoršil. Sandra išla ku svojej najlepšej kamarátke. Povedala si, že napriek všetkému musí žiť normálne. Prežila úžasný deň, s kamarátkou boli vonku a stále sa fotili. Sandra bola veľmi pekná bruneta a bavilo ju sa fotiť. Aspoň na chvíľu zabudla na hroznú realitu. Krstného stav sa však vôbec nezlepšoval, skôr naopak. Aj keď lekári robili čo sa dalo, jeho stav sa zhoršoval každou sekundou. Jedného dňa mal veľmi ťažkú operáciu. Už 2 mesiace bol v nemocnici a práve táto operácia ho mohla postaviť na nohy, zároveň však bol aj veľmi blízko smrti. Po operácii sa zdalo že všetko bude zase ako predtým, lebo krstnému bolo oveľa lepšie. Sandra sa tešila, hoci ju k nemu nepustili.
V noci sa Sandra zobudila na nepríjemný pocit. Zrazu počula, že jej mame zvoní telefón. Mama ho zobrala. Dlho bolo ticho, potom sa Sandrina mama silno rozplakala. Sandra bola zvedavá čo sa stalo a chcela ísť za mamou, jej únava však bola silnejšia. Zaspala a zobudila sa až ráno.
Pri raňajkách si spomenula na tú čudnú noc. Akurát otvárala ústa že sa na to spýta, keď vtom sa ozvala mama: " Sandra, mám pre teba veľmi zlú správu. Krstnému otcovi sa včera večer pohoršilo a v noci prestal dýchať. Doktori nevedia čo sa vlastne stalo, pretože už mu bolo lepšie. V piatok bude pohreb. Viem, že si veľmi smutná a že to zle znášaš, preto dneska nemusíš ísť do školy a môžeš ostať doma. Ber to prosím ťa tak, že mu tam hore bude lepšie. Neboj, máš ešte úžasných priateľov, musíš to nejako zvládnuť aj keď si ho mala tak veľmi rada."
Sandra celý deň plakala. Nevedela to pochopiť, nemohla si ani len predstaviť že sa už nikdy s krstným neuvidí. Bola nahnevaná na celý svet. Iba na jedného človeka nie. Zavolala mu a vedela že hneď príde. Maxom si mohla byť istá. Bol to veľmi dobrý chalan a mal ju hrozne rád. O 15 minút už bol u nej. Držal ju v náručí a hovoril že všetko bude "fajn". Len vďaka nemu to všetko zvládla. Mama mala pravdu. Sandra mala úžasných priateľov ktorí pri nej stáli. A hlavne, mala Maxa ktorého veľmi ľúbila. ♥

2.

Na pohrebe stál pri nej a plakal s ňou. O pol roka Sandra už necítila takú veľkú bolesť zo straty milovaného krstného otca. Znova sa zabávala a bola to taká istá Sandra ako predtým. Dokonca sa prefarbila na blondýnu. Nepáčilo sa jej to však, tak sa znova vrátila k svojej pôvodnej farbe. Stále menila účesy a chcela sa stať kaderníčkou. Stále sa rada fotila, najviac s Maxom a jej najlepšou kamoškou Adrianou. Bavilo ju to. Keď boli fotky hotové, dala ich do počítača a upravovala ich. Každý chcel aby mu nejakú upravila.
Jedného dňa išla zapáliť sviečky krstnému na hrob. Max bol samozrejme pri nej. Pomodlila sa, zapálila sviečky a chvíľu tam iba tak stála. Už sa zvečerievalo, bol máj. Chcela ísť už domov, lebo cintorín bol ďalej od dediny v ktorej bývala, tak ešte musela ísť aspoň 10 minút po ceste. Nerada chodievala po tej ceste, mala taký divný pocit keď tadiaľ šla, ale na cintorín tadiaľ chodila napriek všetkému. Z jej hlbokého zamyslenia ju vtiahol do reality až Max, a to tým, že ju prudko pobozkal. Zakrútila sa jej pri tom hlava a nemohla premýšľať.
Nakoniec ho chytila za ruku a spoločne vyšli z cintorína. Bolo skoro pol ôsmej ale Sandra sa neponáhľala domov. Bola dokonale spokojná zo všetkým čo má. Nedalo sa jej poriadne premýšľať. Zastala a pozrela sa na Maxa. Tentoraz ho ona pobozkala. Bola taká šťastná že ho má a že je taký skvelý. Ako tam tak stáli a bozkávali sa, nevšimli si že sa na nich rúti auto. Auto, ktoré šoféroval opitý vodič ich zrazilo. Boli už len kúsok od ich dediny. Presne o pol ôsmej, v máji, v roku 2010 vyhasli dva mladé životy.


Tento príbeh sa naozaj stal. Je napísaný podľa naozajstnej, uskutočnenej reality. Je pravdivý, hoci s trocha pozmenenými menami a udalosťami. Proste, tá pointa o ktorú tam ide je pravdivá. To dievča, chlapec, krstný otec, jej kamaráti naozaj existovali a mnohý ešte aj existujú. To dievča sa nevolalo Sandra ale Radka Šolcová, ktorá keď ešte žila, tak sa chcela volať Sandra. Pochádzala z Geče (dedina na východe Slovenska) a mala 14 rokov. Pre jej kamarátov bola všetko. Hoci sú už tomu 2 roky čo zomrela, na internete a na Youtube môžete vidieť veľa videí o nej. Dokonca jej spolužiak zložil pre ňu pesničku. Internet je plný jej fotografií, keďže sa tak rada fotila a mala ich tak veľa. Na Facebooku je pre ňu vytvorená stránka a na Pokeci mala nick Tuta06 (to je pravý nick na ktorý aj chodila keď žila). Teraz ten nick vlastnia jej najlepšie kamarátky a je tam na jej počesť.
3.
 
 

Reklama